Šťastie II.

Autor: Lucia Kučmínová | 4.8.2019 o 20:58 | (upravené 4.8.2019 o 21:05) Karma článku: 1,45 | Prečítané:  355x

Písala som presne pred 5 mesiacmi. Zhoda dátumov čisto náhodná. Vlastne na náhody neverím, ako na mnohé veci. Možno mi tie začiatky mesiacov jednoducho len robia dobre v živote. 

Bola jedna z tých pekelne horúcich nediel, inú si popravde za toto leto ani nepamätám, lebo zrovna tú jednu studenú som sa váľala na pláži v Grécku. Ležali sme v posteli a ja som sa pozerala, či by mi do tej novej kvetiny na okne už stihol baštrngovať kocúr. O ničom sme sa nerozprávali, jedli sme nanuky a mne v hlave hrala pesnička Normálny život, ktorú som naozaj počula prvýkrát až tento rok. Len tak som mala nohy prepletené s jeho a vedela som, že takto je to dobre. Čo dobre. Najlepšie. 

Mala som celú hŕbu ambícií, snažila sa stále doťahovať ďalej a ďalej. Stále som videla len to, čo neviem, tých ktorí sú lepší a neuveriteľne ma to hnalo dopredu. Po pár kopačkách a horúcom zátylku v čakárni u lekára som si povedala, že mi vlastne asi úplne prehodilo hodiny. Hodila som za hlavu existenčné strachy a odišla som z práce. Natvrdo. Myslím, že sa tomu v modernom jazyku vraví sabbatical. S hypotékou na krku má človek možno mierny kŕč v úsmeve, ale asi niekedy odvtedy som sa začala cítiť naozaj slobodne. Začala som porušovať ďalšie zaužívané stereotypy, svoje rituály, zvyky a pravidlá zo zoznamu: NIKDY VIAC. 

Bila som sa do hrude, že nikdy viac nepôjdem s rodičmi na dovolenku. Že nebudem ľuďom naplno dôverovať. Že už nebudem písať o tom, čo cítim a neuhnem v ničom, čo sama sebe sľúbim. Že sa naučím byť sebec. Že sa nikdy nezaľúbim do mladšieho chlapa a že nikdy nepôjdem na víkend nikde, kde nie je sprcha, alebo aspoň tečúci potok bez nábehu na slintačku. 

Porušila som všetko. Aj to, že neporušujem zásady. 

Pozerám filmy, ktoré som vždy chcela vidieť a nikdy som si na ne nenašla čas. Hladkám cudzie psy a prihováram sa úplne cudzím ľuďom. Hovorím ľuďom pravdu do očí a milosrdné klamstvá splachujem do záchoda s občas nedojedenou polievkou. Listujem si v knihách o bylinkách, nosím oblečenie zo sekáčov a prestala som sa maľovať. Po 10 rokoch som nešla na Pohodu a rozmýšľam, kde by mala byť chalupa mojich snov. S hrnčiarskym kruhom a pecou na buchty. Moje vlasy sú dlhé a nevyžehlené a veľa vecí mi je úplne jedno. Asi ako sms-ky od opitého bývalého, moja 30tka budúci rok, alebo škaredé počasie, ktoré hlásia na víkend. 

"Len tak som mala nohy prepletené s jeho a vedela som, že takto je to dobre. Čo dobre. Najlepšie."

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?