Jaguár.

Autor: Lucia Kučmínová | 13.10.2018 o 23:37 | (upravené 13.10.2018 o 23:45) Karma článku: 2,77 | Prečítané:  810x

Upratovať si treba. A treba začať od seba, ako mi povedal potvrdil jeden človek včera. Treba sa počúvať a mať sa rád.

Potom to dopadne tak, že ste sentimentálni nielen pri šteniatkach, ale tak príjemne clivý moment sa dostaví aspoň trikrát denne. Presne druhá odmocnina toho, koľkokrát škaredo poviem ujovi, alebo tete za volantom druhého auta. 


Zase sa vrátim kdesi na začiatok. Ako malé dlhovlasé škvŕňa som sa vyznačovala dvomi vecami. Bola som zaťato tvrdohlavá, ale tak, že som bola schopná svojou zaťatosťou pohnúť litosférickými  doskami. A revala som, keď sa ubližovalo slabšiemu, napr. že kosatka zožrala tuleňa, alebo hyeny uštvali malého byvola. Revala som tak potichu do seba, že do mňa išli jedy. Oboje mi zostalo dodnes. Žiaľbohu aj vďaka bohu. 


Dnes som si po celodennej námahe dala ďalšiu. Išla som do Borov do kina. Umyla som si z vlasov asi pol kila bielej farby, lebo resty nepočkajú a ten zatečený strop od suseda už bil do očí aj Bocellimu. 


Ako malá som neznášala dokumenty o prírode. Prišla mi krutá, plakala som potajomky, do mikiny, pozerala radšej do okna. Navyše mi to ako decku prišla ako povinnosť, keď nás otec v nedeľu ráno zavolal, aby sme sa na to pozerali. Teraz mi po tom piští srdce pravidelne. Treba len viac počúvať, čo si vaše telo aj duša pýta. Nesebecky, robíte to predsa pre seba. 


Nie som recenzent, úprimne tento formát mi nikdy nič presne nehovoril. Neviem hodnotiť objektívne a dostatočne kriticky, lebo väčšinou do všetkého vkladám kus seba. Inak mi to nejde.  Pavol Barabáš je majster. Klasa v tom čo robí, lebo to robí rád a tak pravdivo, s úctou, od srdca. Videla som pár jeho dokumentov o Tatrách, o jaskyniach, ale aj o rieke Omo a ďalší Nepále. Dnes som pridala aj Tieň jaguára. 


V skratke. Štyria muži sa po roku vydali do Venezuely, aby sa opäť stretli s kmeňom Hodi (Hoti), ktorému prisľúbili doviezť antimalariká, pretože s touto chorobou domorodci nie sú schopní skrze genetiku bojovať. Členovia kmeňa ich čakali pri rieke a zaviedli ich medzi seba, cez vysoké pohorie. Všetci boli takmer nahí, v súlade s prírodou. Jeden z dvoch kmeňov, ktoré ešte zostali verné tradíciám.

Ďakovali za opicu, ktorú ulovili cez fúkačku. Ďakovali Zemi, že im dovolila zoťať jeden strom raz za čas, ktorý využili do posledného kúska. Dojčiace ženy na chvíľku odložili deti ku svokrám a sestrám a hrali futbal na prašnom ihrisku. Pomedzi deti sa tmolili červené ary a ďalšie dieťa ďobkal do ruky tukan. Živý tukan!


Je to raj? Pýtam sa asi seba, či je  vôbec možné, že má v tomto "civilizovanom" svete niekto také šťastie, ktoré nie je poznačené ambíciami, závisťou a nadbytkom všetkého. Počúvajú sa navzájom. Prosia a ďakujú. Smejú sa a rešpektujú všetko, čo tu bolo dávno pred nimi. 


Pocítila som veľký rešpekt k filmárom, ktorí prišli, videli a nechali žiť.  O dve rady nado mnou jeden z troch malých synov povedal otcovi, že tie deti sú šťastné aj keď vyzerajú príliš holo. A že je rád, že tam nemali žiadne odpadky. A niekde tam som mala deja-vu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Hriešni ľudia mesta bratislavského. O inšpektorovi, pred ktorým sa všetci triasli

Vrahovia a zlodejíčkovia sa šli radšej sami udať.

SVET

Štát zabil novinára. Nitky vedú k princovi

Saudská Arábia priznala, že Chášukdží je mŕtvy.


Už ste čítali?