Všade dobre, po starom najlepšie.

Autor: Lucia Kučmínová | 3.1.2018 o 20:17 | Karma článku: 3,34 | Prečítané:  583x

Píšem viac-menej už len v hlave. Aspoň viem, že mi ešte patrí, hoci ju občas strácam. A vraj som dievča so smutnými očami. Ešteže sa stále vedia zasmiať. :) 

Mamina oslava nedopadla najlepšie, ale stále sa máme radi. Na Vianoce sme sa pohádali, ale tiež sa máme stále radi. Silvestra som strávila doma, pod vankúšom skrývam ametystový náramok po tete a nerobím si hlavu z toho, že mi niečo nejde. Že pre niekoho nie som dosť taká a menej onaká. Stále sú tí, ktorí ma radi vidia, ktorých bavím svojou priamou prostorekosťou a spontánnosťou. Veci čo sa stali, už nestoja za nekonečné obracanie a za vety, na ktorých začiatku je „keby som to spravila inak“.

 V kabelke stále nosím látkovú modro-bielu pásikovú tašku preto, že sa chcem s deťmi prejsť lesom bez igelitiek. Nie preto, že žijem v Bratislave a nutne sa niekam zaraďujem. Keď som pred 4 rokmi dostala svoju prvú a zatiaľ jedinú výpoveď, bývalý kolega a kamarát Lukáš mi povedal vetu, ktorá sa mi vtedy zarezala ako žiletka- Hlavne sa neľutuj. Nasral ma. Ale mal pravdu viac, ako si možno vtedy myslel. Odvtedy mi s úsmevom rezonuje v hlave.

Zabúdam písať čiarky a odpisovať na správy. Možno ani nechcem. Nemám žiadne mottá a indície ako žiť  a už vôbec ich nemám vytetované kdesi na krku. Okrem toho, čo mi do prvého pamätníka so sedmokráskami načarbala moja mama. Nevedela príliš kresliť, ale snažila sa. Bola to zajačica s kvetinovým vencom, obkreslená  z alobalu na veľkonočnom vajci. Vedľa neho bolo modrou pastelkou pretlačené „Ži a nechaj žiť.“ Asi preto som v daždi zbierala tie drozdy a vrabce a škorce...

Pred pár rokmi som pociťovala akútnu potrebu mať svojich ľudí, niekam patriť, mať frajera a byť krásna. Neviem, či niekam patrím, ale svoj kúsok miesta som si vydupala. Najradšej mám dni, keď vypnem od sveta, operiem dve kopy oblečenia na nižšie otáčky a hodiny pozerám čiernobiele filmy s Marcellom Mastroiannim a túžim po gramofóne a ďalších cestách po svete. A cítim sa viac pri zmysloch ako keď som mala dvadsať. Aj s tými jazvami na duši. Lebo už sú zahojené a nebolia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Trebišov, mesto syfilisu. Už osem rokov sa mu nedarí nad chorobou zvíťaziť

Syfilis šíria nezriedka detské prostitútky, ktoré majú len osem rokov. Za sexuálne služby si pýtajú iba päť eur.

KOMENTÁRE

Urazili ste môjho priateľa, pán premiér

Viem, nemenovali ste ho. Ale označili ste ho jeho náboženským vyznaním.


Už ste čítali?