Niečo ako...ja

Autor: Lucia Kučmínová | 30.5.2017 o 23:34 | (upravené 30.5.2017 o 23:46) Karma článku: 4,65 | Prečítané:  558x

Niektorí ľudia mlčia, lebo nemajú čo povedať. Iní preto, lebo majú pocit, že nikto nemá skutočný záujem ich počúvať. Ďalší len tak. Z flegmatizmu, zo strachu, z únavy zo života. Alebo jednoducho nemajú čas a chuť rozprávať.

Sú rána, kedy sa zobudíte a pri pohľade do zrkadla ste spokojná. Postava stále nie je najhoršia. Pleť je ešte stále dosť pružná, vlasy stále dosť husté. Všetko pri dobrom pološere. Máte dobre našliapnuté na kariéru a v hlave plány, ktoré sa plnia. Máte ľudí, ktorí by vás občas zabili, ale stále vás milujú napriek tomu, že s vami nezdieľajú ani chromozóm z genofondu. Slnko presvitá cez žalúzie a v hrnčeku na parapete sa chladí celkom dobrá káva. Prekonali ste najhoršie dni vášho žitia. Aspoň tie, o ktorých viete. Leto s veľkým prísľubom a s vôňou mladej lipy vo vetre. Noví ľudia, nové zážitky, nové rána. Kocúr spiaci na kolenách. Frézie zo včera, rozvoniavajúce vo váze, cigareta na balkóne a nekonečné rozhovory do svitania pri otvorenom okne s chlapcom, ktorý už nepríde.

Je to ako z tých krátkometrážnych filmov, kde je jediná postava a všetok jej život okolo nej beží zrýchlene, s efektmi, ale beží. Mala som mnohé sny, veľa z nich sa nesplnilo. Odmalička som chcela niečo dokázať. Ale niečo neuveriteľné. Niečo ako napísať knihu, ktorá zmení svet, aj keď za ňu nebude Pulitzer. Objaviť nejaké dôležité očkovanie, zmierniť medzištátny konflikt, dopísať tú knihu, ktorá leží už piaty rok v priečinku, alebo byť proste len dobré dieťa, o ktorom si rodičia aj o 20 rokov povedia, že nebolo ich najväčšie sklamaním v živote. Byť perfektná všade a vo všetkom. Perfektná dcéra, partnerka, priateľka. Doma, v práci, v spoločnosti.

V júni 2016 som prišla po spontánnom potrate o dieťa. Zlomilo ma to tak, že som myslela, že sa najbližšie mesiace zbláznim. Takmer som sa škriabala v samote po stenách. Dusila som sa a hľadala rozptýlenie, v čom sa dalo. Hľadala som vatu. Ľudia, ktorí prekonali nejakú traumu, alebo závislosť vedia, o akej vate hovorím. To prázdne miesto som zúfalo zapchávala všetkým možným. Prácou, spoločenskými akciami, afektom, pózami a alkoholom, falošným úsmevom, nakupovaním, rozprávaním len a len o sebe. Nakoniec som o tom začala konečne bez obalu rozprávať. S jedným, dvomi ľuďmi, s terapeutom. Mnohí nechápali, čo sa so mnou deje. Že to ma len rozchod tak zasiahol, alebo že asi niečo v rodine... Bolo to ako po mesiacoch otvoriť oči rovno do priameho slnka uprostred júla...Neuveriteľne boľavé, pálivé, ale nutné. Nie som prvá, ani posledná, ktorej sa to stalo.

Odrazila som sa odo dna. Ako psa, ktorého po rokoch odviažete z reťaze za domom. Teraz len vyčkávam, učím sa to. Riešim malicherné veci ako sú zahraničné poistenie, ako nalepím tapetu okolo indukčnej platne, dokiaľ nebudem mať novú kuchynskú linku s dlaždičkami, alebo či natrieť žalúzie zelerom, ktorý má zabrániť kocúrovi, aby ich hrýzol. Lebo to je jediná vec, ktorá sa mu naozaj hnusí.

Zmenšila som sa a stíchla...To ale neznamená, že som slabšia. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Neplačú, rovno to skončia. Na Slovensku pribúda samovrážd mužov

Celosvetovo si na život siahne dvakrát viac chlapov ako žien, u nás je tento pomer trojnásobne vyšší. Prečo a čo s tým?

DOMOV

Rok 1997: Slovensko ako Albánsko. Demokracia v krajine zlyháva

Referendum o vstupe do Severoatlantickej aliancie zmarila Mečiarova vláda, bolo neplatné.


Už ste čítali?