Taiwan

Autor: Lucia Kučmínová | 9.5.2017 o 21:23 | (upravené 9.5.2017 o 22:30) Karma článku: 4,52 | Prečítané:  701x

„Mama, tato, idem na Taiwan.“ Šok, vyvalené oči. To nemyslíš vážne. Načo, prečo, tebe už naozaj šibe? Moji rodičia a ľudia, ktorí ma poznajú sú zvyknutí, že im občas oznámim veci, ktoré nečakajú.

Rozhodla som sa ísť na workcamp takmer na tri týždne. Sama zo Slovenska. Prvotný nápad bol odísť nadobro. Predať byt a nechať všetko tak, ako bolo. No zaúradovala realita, zdravý rozum a láska k rodine a kocúrovi. Dostávala som desiatky otázok, no na niektoré nie som zväčša ešte schopná odpovedať. Zatiaľ.

Takže čo je workcamp. Sama nemám dokonalú predstavu. Ale čerpám z počutia a skúsenosti iných. Aktívna dovolenka, kde makáte ale neplatia Vás za to. Náklady si platíte sami. To znamená registračný poplatok domovskej agentúre, ale aj tej zahraničnej. Plus letenku. Čím ďalej si vybavíte, obvykle viac zamastíte. Nielen za letenku. A dobrovoľníctvo Vás vyjde len o niečo menej ako dovolenka v známom turistickom rezorte. True story. Ale čakám od toho viac, ako oddych.

Väčšinu vecí si vybavujete sami. Môžete sa popýtať dievčat, ktoré tam pracujú, ale je to zaujímavejšie pozisťovať si čo najviac sám. Človek aspoň trochu inteligentný a trochu scestovaný si musí vedieť  poradiť. Aspoň v komfortnom svete, kde má teplú vodu, plnú chladničku, nonstop prístup na internet a má chuť používať hubu. Ja som osobne napísala niekoľkým ľuďom, ktorí tam boli, žili, alebo ešte stále žijú a neplánujú sa vrátiť. Skúsenosti face to face podané písomne/ústne sú väčšinou tie najspoľahlivejšie. K dispozícií máte aktuálne informácie o očkovaniach, ohrozeniach v krajine prostredníctvom konzulátu, úradu verejného zdravotníctva a ambasády.

Keď si spomeniem, ako mi moja stará mama rozprávala o nemožnosti cestovať, pokiaľ nemali známosti a že nikdy nebola pri mori a keď ju mama konečne chcela zobrať, diagnostikovali jej pokročilé štádium Alzheimera s pridruženými diagnózami, príde mi smiešne fňukanie niektorých ľudí, ako sa niečo nedá...Namiesto toho, aby využili všetko, čo sa z dnešnej doby dá vytrieskať. Bez toho, aby sme sa báli, v ktorom meste a na ktorom letisku sa čo stane.

Prečo Taiwan? Volila som si ešte medzi Indiou, Nepálom a Vietnamom. Čerpala som svojho záujmu o geografiu. A zase z osvedčených skúseností priateľov. India nie je vhodná na cestovanie pre samotnú ženu, nesie to so sebou veľa rizík. Nepál- sťažené počasie. Workcamp pod Himalájami komplikuje slušná nadmorská výška, takže neviem-neviem. Plus zima, aj keď na ich pomery vrcholné trópy. No zaujala ma náplň  práce- asistencia veterinárom pri kastrácii a ošetrení chlpáčov. Vyhrala moja láska k zvieratám a tak som si podala prihlášku aj tam. K Vietnamu už ani nedošlo, ale odrádzala ma premrštená cena leteniek.

Taiwan pre mňa predstavuje oázu. Pokoja. Vyrovnanosti. A výhodou pre mňa osobne bolo, že je to skoro na druhej strane zemegule. Surová príroda. Skromní ľudia. V kontraste rýchly ekonomický rast, vyspelosť ale oddanosť tradíciám. Na jednej strane sa nemám obávať, že sa nedohovorím po anglicky. Na druhej strane môžem zabudnúť na anglický preklad nápisov. Len mandarínska čínština a paličky, ktorými neviem stále jesť.  

Máme očakávať drinu. Základy európskeho komfortu, rozumej splachovacie WC. Inak idem na holo. S batohom, pasom, pár peniazmi, spacím vakom, baterkou a najviac obyčajným oblečením. Dezodorantom, ktorý mi v tom teple bude na hovno a ešte si ho môžem dvakrát prestreknúť len tak zo zvyku. Na tri týždne môžem zabudnúť na luxus, voňavé periny a prací prášok. Je možné, že budem vďačná za signál na mobile, aby som vedela našim poslať aspoň správu, že žijem a neuštipol ma jeden z tých 6 druhov prudko jedovatých hadov, ktoré tam prebývajú aj v záchodoch alebo na dne skrine. Budem nosiť tehly, maľovať steny, sadiť kvety, zametať. Vážiť si, zase sa usmievať a užívať si ľudí, slnko a život.

A dôvod? Lebo potrebujem vystúpiť zo svojej pohodlnej zóny. Spoľahnúť sa len na seba. Oprášiť angličtinu. Prežiť len s tým, čo potrebujem. Prekonať svoj strach, siahnuť si na dno svojej sily. Zrovnať sa s minulosťou a bolesťou. Viem, že budem plakať. A bude mi smutno. A že si možno niečo zlomím, alebo narazím a že dozaista niečo stratím a poseriem. Ale nevadí, ak zase budem vedieť, kto som a len vďaka tomu budem môcť žiť ďalej a lepšie. Môžete mi napísať, každú radu ocením...Držte mi palce!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Babiš pre SME: Nie som skorumpovaný, ale ostatní sú

Kauza Čapí hnízdo je pomsta, tvrdí možný budúci český premiér.

TECH

Facebook sa radikálne mení, začal ukrývať správy

Nová funkcia rozdelí obsah do dvoch kanálov.


Už ste čítali?