Príbehy obyčajného života

Autor: Lucia Kučmínová | 19.4.2017 o 12:28 | (upravené 19.4.2017 o 13:37) Karma článku: 6,44 | Prečítané:  1860x

Pred niekoľkými rokmi sme sedeli na novo potiahnutom gauči u našich. Keď chcela mama vedieť môj názor, diplomaticky som odpovedala, že je zelený. Bol vskutku zelený. 

Vonku bolo neskutočne odporné počasie a na nohách sme mali hrubé ponožky. Bol víkend, ale nepamätám si rok. Asi som chodila ešte na vysokú a myslím, že som ešte chodila s Peťom.Spýtala som sa otca, ako vedel, že mama je pre neho tá pravá. Muži o tom nechcú a nezvyknú hovoriť ani po vyzvaní, príroda to tak nejako zariadila. Muži konajú, ženy hovoria. Nečakala som od neho odpoveď typu, lebo najlepšie varila. Povedal, že si to uvedomoval odkedy ju uvidel, že bola iná ako ostatné. Pre neho iná. Ale naplno si to uvedomil, počas ich rozchodu. Neviem koľko trval, ani či bola príčinou diaľka, alebo odlúčenie. Ale jeho predstava, že by robila šťastného niekoho iného ho robila smutným. Nie žiarlivým. Nie majetníckym. Smutným.

Sú rozchody a rozchody. Ani jedny nie sú pekné, ale dajú sa prežiť. Prvý typ si možno prepijete, nakoniec pospomínate a keď sa náhodou stretnete, viete si povedať Ahoj, dúfam, že sa ti darí. A viete, že tak to rozhodnutie pred rokmi bolo správne a neboli ste pre seba ten pravý genetický materiál. Je to skúsenosť, viac, či menej pekná v závislosti od toho, kto koho nechá.

Potom sú tie rozchody, kedy sa učíte nanovo fungovať skoro ako po nehode, alebo úraze. Možno trochu hlúpe prirovnanie, ale vysvetlím. Po prekonaní prvotného šoku a predstáv, čo a ako bude, keď revete a pomaly sa škriabete po stenách, len nech už to preboha prebolí. Začnete sa nejak zaraďovať do života. Aj sa usmievate, aj trošku klamete, že je to omnoho lepšie, aj dokážete relatívne pokojne prespať noc. Ale viete, že niečo je inak. Že síce sa v zrkadle spoznávate tú osobu, hoci o 8 kilogramov ľahšiu. Aj že sa ľahšie dýcha a kráča ulicou, keď svieti slnko. Ale chýba niečo, čo sa nedá vidieť, iba cítiť. Ste načas polovičný. Ale natrvalo iný. 

Vraví sa, že najväčšie lásky nie sú tie ideálne, ako z románov, kde sa na seba dvaja ešte aj podobajú a sedíte si podľa znamenia, čísla topánok a neviem ešte čoho. Občas sa tam kričí, občas sa zažiarli, občas letí na podlahu tanier. Okolie radšej mlčí a ak nie, nechápe, že vy dvaja môžete byť spolu. Jeden čihí, druhý hota. Ale vy žijete spolu a vedľa seba, plánujete, máte sny a predstavy, chcete rodinu, hoci by ste sa niekedy pozabíjali pre odveké žabomyšie (=mužsko-ženské) vojny. Aj tak to, čo k sebe cítite viete len vy, nikto iný. Viete prečo ste a prečo chcete byť spolu.

A keďže človek je od slova človek a nie robot, urobí chyby, ktoré ľutuje. Stačí jedna a veľká. Jeden druhému vie mnohé odpustiť, no niekedy sa to už nedá. Balenie vecí, sťahovanie, rozchod. Ale nikto nie je Hermiona, ktorá zatočí kúzelným časovratom. Chce to prežiť si tie klišé, ktoré sú tak zakotvené v kolektívnom nevedomí, že to ani nie je možné. Že to chce čas. Kolegova babka vravieva- Adamko, každá ju má. Otec bývalého, že pro jedno kvítí slunce nesvíti

Ja mám rodinu. Knižky. Kocúra. Svojho terapeuta (nie, nehanbím sa za to). Priateľov, ktorí sú už pomerne otrávení z depresívnych rozhovorov, v ktorých sa rozprávame len o mne, ale statočne sa držia. Vtedy je fajn mať ich viac, nejako sa to medzi nich rozloží. Hlavne pomaly, s citom a postupne. Behať rýchlo a čo najďalej. Dobre sa potom spí. Otvoriť oči a priznať si, čo som posrala. Nie je to pekné, ale je to nutné. Odpustiť druhým aj sebe a úprimne zaželať všetko dobré v novom vzťahu. Poučiť sa, ale hlavne neprestať dúfať a žiť. 

Potom mi zavolá kamarátka, ktorej brat bojuje od leta s rakovinou. Sama dostala toho naložené viac, ako by bolo treba. Mamina spolužiačka zo strednej sa 27 rokov starala o dcéru s obrnou, pričom jej muž radšej utekal pracovať do zahraničia. Kamarátke pri nehode pred mnohými rokmi zomreli rodičia aj brat. Ona jediná to prežila. Sesternica sa musela zo dňa stať náhradnou mamou a postarať sa o domácnosť a troch chlapov v nej, hoci iné v jej veku lietajú po diskotékach a riešia dovolenky v Dubaji s partiou. Mám vôbec právo si zúfať?

Je v poriadku, že sme sa museli stretnúť niekde na ceste. že sme sa mali milovať. Mali nám prekážať a naopak mali sme obdivovať na druhom tie konkrétne veci. Asi nie preto, aby sme vynašli chemický prvok, alebo vychovali budúceho dalajlámu. Ale preto, aby  sme jeden druhého zmenili. Od základu. A to predsa nie je málo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Neplačú, rovno to skončia. Na Slovensku pribúda samovrážd mužov

Celosvetovo si na život siahne dvakrát viac chlapov ako žien, u nás je tento pomer trojnásobne vyšší. Prečo a čo s tým?

ŠPORT

Kuzminová skončila v pretekoch s hromadným štartom štvrtá

Triumfovala domáca pretekárka Justine Braisazová.

DOMOV

Rok 1997: Slovensko ako Albánsko. Demokracia v krajine zlyháva

Referendum o NATO zmarila Mečiarova vláda.


Už ste čítali?