Preto píšem

Autor: Lucia Kučmínová | 22.7.2013 o 15:27 | (upravené 22.7.2013 o 19:14) Karma článku: 7,82 | Prečítané:  309x

Papiermi zahádzaný kuchynský stôl. Ešte horúca káva, ktorá sa teplotne vyrovná vzduchu vonku. Padá na mňa spŕška pierok z mojej andulky. Ochkám nad výberom slov, ktoré nakoniec aj tak pravdepodobne prepíšem. Dovalila sa mamina z práce. Mám ju rada aj keď je na mňa posledné dni každú chvíľu nabrúsená. Má aj prečo. -"Čo píšeš, dcéra? Bude to o mne?" -"Nie mami, našťastie nie...Nabudúce." sľubujem. Bolí ma krk a trochu krvopotne som dopísala ďalšiu kapitolu o Rišovi. Bez krvi, ale s potom, lebo už aj vnútri je teplo. O tom, aká bola jeho matka pred svojou smrťou. A aký bol Rišo po jej smrti. Trochu morbídne, trochu zvrhlé, ale to je život. Aspoň tento fiktívny.

Chaotické čmáranice po okrajoch, šípky, odrážky, hviezdičky. Vidieť, že som naozaj pracovala. Hlavou aj rukami. Ono to písané má pre mňa akési väčšie čaro. Dnešnej dobe sa ručne písané slovo neteší veľkej obľube. Niektorí aj zabudli, ako sa píše veľké F alebo Q. Reálne si neviem predstaviť, že by som rukopis poslala písaný rukou. Nieže by som písala škaredo a nieže by som bola pevne predvedčená, že to niekam pošlem. Ale bolo by to pekné, lebo ťukať do klávesnice ma, pravdupovediac, trochu otravuje a dioptrie mi naskakujú jedna radosť. Aj hipsteri by ma pochválili.

Niekedy premýšľam nad tým, čo by bolo, keby som nezačala písať. Nielen sem, alebo na môj starý blog, ktorý už pravdepodobne ani neexistuje (dúfam). Písať len tak. Do pekných zošitov, alebo na kúsky papierikov, ktoré potom vypadávajú ani neviem odkiaľ. Na záložky kníh, aj na kožu na rukách, keď je už najhoršie. Tuhy v perách míňam jedna radosť, takže k najbližšiemu sviatku si nejaké poprosím. Je to lacné , praktické a určite ich nevyhodím do koša, ako...Ale to nechajme tak. Minule mi stačila aj ceruzka na oči. (Radšej múdrosť z hlavy, než šminky na tvári.)

Nie som síce nijak populárna a to, že si môj článok prečítajú dve či tri stovky ľudí (z toho aspoň polovica poctivo do konca), považujem za mikroúspech, ktorý sa môže zdať niekomu triviálne smiešny. Ale čo si kto myslí, je vec individuálna. Aj keď mi bolo vytknuté, že používam krátke vety a veľa bodiek. No čo. Je to môj štýl a už dávno viem, že nemôžem chutiť každému. Nie som Exupéry.

Písanie je radosť aj trápenie. Písanie je najmiernejší spôsob boja a zákonom povolená nahota. Silný liek na bolesť, bez vedľajších účinkov. Cesta, ako premeniť fantáziu do sledu písmen. Ako ukázať kúsky zo svojho (sur)reálneho sveta. Ako preniesť lásku, smútok aj hnev na druhého. Ako posúvať hranice (ne)možného, ako rozosmiať, keď sa nám chce vyplakať Váh. Ako inými slovami povedať: "Aj ja niečo viem, alebo sa o to aspoň pokúšam."

Je to meditácia, chlieb, aj očista. Písať má dovolené každý, a nemusí byť ašpirant na Pulitzera. Zverejnením síce riskuje pranier, ale veci môžu len tak ležať v šuflíku a aj tak vyvolať príjmený pocit na duši. Lebo ju už neťažia. A kto neskúsil, nech nesúdi.

Denne sa z každej strany valia kvantá článkov. O cestovných lístkoch, o výmoľoch, o rakovine, o psoch, o časoch dávno minulých, o pokazených salámach, o toaletnom papieri alebo o nepokojoch v Kábule. Tisíce ľudí a tisíce pohľadov. A presne toľko aj chutí. V mojom jedálnom lístku nie je politika, ale posťažovať sa na ňu cez blog je lepšia cesta, ako dať niekomu nevinnému cez hubu.

Tak píšte, hoci len pre seba!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?