O hádankách, knihách a Kristíne

Autor: Lucia Kučmínová | 22.4.2013 o 10:06 | (upravené 22.4.2013 o 11:42) Karma článku: 6,97 | Prečítané:  273x

V jednom z týchto krásnych slnečných dní, kedy som zlú náladu odložila na vrchnú policu a kedy je skúškové ešte v nedohľadne, filozofujem. Poctivo a po svojom. A z iných políc beriem knižky. Takže tentoraz o nich. A venujem to s láskou Kristíne! (nielen preto, že má dnes narodeniny)

Káva a stovky čarovných papierov v jednej voňavej väzbe. Tajomné, neraz neurčité názvy nenechajú tušiť obsah. Snáď len naznačia. Zaujmú. Ťahajú do svojich jedinečných príbehov. Do hodín práce človeka, ktorý má čo svetu povedať. Staré aj nové, tenké aj hrubé. S modrým obalom aj zlatým písmom, s pokrčenými stranami aj barbarsky poliate trochou čaju. Ale aspoň ich niekto čítal. Chvíľu nimi žil.

Som prieberčivá k tomu, čo otvorím. Nenásytne túžim po kvantite kvality. Tajne sledujem vkus fundovaných ľudí a popritom snorím sama za seba. Viacgeneračné a historické romány, novely plné napätia, autobiografie. Dokonca aj detektívky. Ale len kvalitné. Všetko väčšinou s neutrálnym až krutým koncom. Tým pozitívnym veľmi neverím.

Nadchýnam sa nad majstrovskou lyrikou Snežienok. Nechám sa očariť nechutným a erudovaným Humbertom. A jeho Lolitou. Ponáram sa do myšlienok Geraldovej ženy, bojujúcej o život a priviazanej o posteľ. Bavím sa na príhodách Stajpena. Po tretí krát. Mám rada toho životom ošľahaného ironika.

Šaliem nad jednoduchu nádherou Starca a nechávam sa zasiahnuť Bičom. Do živého. Fandím Lisbeth. Len nech im ukáže, krpaňa. Pateticky hladkám tri zväzky o rušavej Anne. Zlomky vlastného detstva aj s mojou bábikou Dianou. A k tomu Malá princezná a kľúčik od Tajomnej záhrady. Keď som vyrástla z topánok, som sa chcela aspoň trochu podobať na Holdena.  A trochu sa podarilo.

Žasnem nad sofistikovanosťou prelínavosti a prijímam ho s Pokáním. Nestíham utierať slzy kvôli Sofii. Aj keď som sa niekoľko krát stratila. Počúvam Vrabčiaka a snažím sa ju pochopiť. Medzi riadkami. Občas si ju zahmkám. Hlavu si idem polámať nad tajomným Da Vincim a stále hútam, či bol Shakespeare naozaj žena. Tak či onak, ešte stále je tu Plyš.

Voniam po Parféme a úchylne tipujem zloženie vôní naokolo. A ticho uznávam, že film sa najviac podal na svoj pôvodný obraz. Tŕpnem pri nadčasovom Draculovi a pousmievam sa a nad novými pseudohrdinami dnešnej doby. Čo už, asi nemám vkus.

Žasnem nad talentom, hnevám sa, ak sa ním plytvá. Obdivujem a chcem sa podobať. Chcem byť inšpirovaná. Skúšam, hľadám, vzdychám. Tvárim sa duchom neprítomne. Smejem sa, premýšľam aj plačem. Teším sa na to, čo ma ešte čaká a neskrývam radosť, že niektoré veci sú nemenné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?