Dnes sa nechám uloviť (Pondelok 31.12.2012)

Autor: Lucia Kučmínová | 19.3.2013 o 18:37 | (upravené 20.3.2013 o 8:33) Karma článku: 5,35 | Prečítané:  412x

Zobudil sa v aute, v presne neurčenú hodinu. Bolo svetlo, to na orientáciu stačilo. Úzkosť, afekt a rozčarovanie predošlých dní vystriedal nový prílev netušenej energie. Akoby abstinenčné príznaky vymizli s dofajčenou krabičkou. Preseknutá tepna nemusí značiť neodvratnú smrť.

Zbesilé búšenie srdca. Gradujúca horúčkovitosť. Pulzujúce svaly a nepokojná myseľ. Budiace sa inštinkty lovca a tajomný úsmev mužskej Mony Lisy. Hlbiny mozgu pripravené zneškodniť akýkoľvek náznak výčitiek. Tváre a gestá žien podobné jej, odteraz neexistovali. Jej vôňa vyprchala v momente zabuchnutých dvier. Labutia pieseň jeho túžob.

Pach nových trofejí a starých zvykov. Bezmyšlienkovité vyčíňanie, prudké vzdychy, zárezy na duši. Ten starý Rišo asi nikdy neodišiel. Bol tu vždy, vyčkával v tieni. Na pár detailov vyzerá rovnako. Trochu inak sčesané vlasy, plnší diár a už vôbec žiadne ideály. Obetovať niečo zo seba sa neopláca,  obeta iných chutí lepšie. Vysať ich do dna, vybrať si podľa chuti. Obzerať, dotýkať sa, skúšať. Nechať dúfať. Veď príde iná. Nová, lepšia.

Znechucoval sám seba, ale o to viac ho to bavilo. Bavil sa, skúmal čo dokáže. Siahal si na dno, riskoval, skúšal hĺbku aj hranice. Ako priekopník vo svete drog, ktorý vystavuje svoje telo účinkom nových látok zatiaľ bez mena. Ako stredoveký vedec, ktorý pod rúškom noci usmrcuje túlavé zvieratá, aby smel do nich nazrieť. Odignoroval posledné zvyšky toho, čo cítil.

Razantne pobádal svoju živočíšnosť, primitívne pudy naplno odbrzdil. Oheň, ktorému stačila malá iskra sa rozapaľoval, predmety okolo neho začali reagovať na sálajúci žiar. Citeľné elektrické pole. Naakulmované najmenšími časticami plynúcimi do priestoru. Vzduchom, vodou, skrz ľudské telo.

Na mesto v sekundách padala tma. Doma na seba natiahol tmavú joggingovú súpravu, na hlavu si natiahol čiapku. Vo výťahu si nazúval tenisky. Zúrivo vybehol do zapĺňajúcich sa ulíc zatiaľ ešte triezvymi ľuďmi. Míňal cudzie telá a šťastné tváre. Míňal ulice s menami spisovateľov, ktorých nikdy nečítal. Ulice, sľubujúce sklamanie aj úspech. Ešte nevedel, akú kartu ráno vytiahol.

Zhlboka vdychoval studený vzduch, ľadové kryštáliky sa zrážali na stenách pľúc. Pichali ako rozdrvené sklo, upchávali drobné cievy. Krv sa predierala pulzujúcimi žilami, v ušiach mu hučalo. Počul údery vlastného srdca. Sústredil sa len na stupňujúcu únavu svalov a čoraz čistejšiu hlavu. Prúdiaci vzduch odvieval posledné častice hnevu. Odplavovali sa spolu s kvapkami potu. Vpíjali sa do zošitých kusov látky, ktoré sa letmo dotýkali jeho horúcej kože.  Vpíjali sa spolu so spomienkami, čakaním a nezodpovedanými otázkami.

Bežal skoro celú večnosť. Sneh sa mu dostal až k ponožkám. Pred svojím obytným domov zastal. Naberal dych a skladal ďalšie plány. Odkráčal k smetiaku. Potom spravil asi najprirodzenejšiu vec na svete. Vyzul si tenisky. Mokré ponožky splynuli s ušľapaným snehom. Vyhodil ich do smetiaka. Potom nasledoval aj zvyšok odevu. Nahý a takmer nepríčetný prešiel okolo vrátnice. Kamery ani kričiaci vrátnik neexistovali. Výťahom sa odviezol naspäť k svojmu bytu.

K sebe začal prichádzať až pod prúdom horúcej vody. Nalievala do neho život, lenivo rozširovala každú cievu, každý sval. Stál tam obklopený stúpajúcou parou. Odhalila odtlačky  prstov na skle. Boli úzke a malé. Zavrel pred nimi oči a nechal si obárať kožu. Veril, že to teplo roztaví zvyšky dotykov, ktoré na ňom v mikroskopických stopách zanechala. Spomenul si, ako čítal o vrahoch a zlodejoch, ktorí si kyselinou poleptávali končeky prstov kvôli odtlačkom.

Parfum, pleťová voda. Trochu inak upravené vlasy. Hrubý kožený náramok. Tmavomodrej košeli ohrnul  rukávy. Hodila sa k čiernym vypasovaným nohaviciam. Nevyzeral na 35, ale už sa aspoň necítil na 50. Tlejúci plameň v černote zreníc sa predieral na vzduch.

Namieril si to do Mamba, za starými harcovníkmi, ktorí mali na dnešnú noc freepass. Od priateliek, manželiek, tí šťastnejší od nikoho. Dnes budú vyberať starostlivo, Rišo obzvlášť. Fľaše whiskey uľahčovali výber. Mlčky prezerali potenciálne obete polnoci. Chronickí "blondynkári" to mali ľahšie.

Chudé modelky, rozšafné karieristky, ohrdnuté milenky. Nič, nič, nič.

Už pár minút ho pozoroval pár očí. Veľkých a zelených. Intuitívne sa otočil tým smerom. Neskutočná bruneta. Postava presýpacích hodín. Prototyp samice v čiernych šatách. Dlhé nohy a pohľad, ktorý vedel, čo chce. Natočila hlavu nabok, ale len na pár sekúnd. Potom si to namierila k nemu. Bez slova a drzo si odpila z jeho pohára. Zanechala na ňom odtlačok červeného rúžu.

Dnes sa nechám uloviť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?